Pozor, aby ste prvorodeným nespôsobili krivdu

Rozhovor so psychologičkou Danielou Čechovou o tom, ako naše deti ovplyvňuje poriadie narodenia či počet súrodencov.

Poradie, v akom sa do rodiny narodíme, má podľa dlhodobých vedeckých výskumov aj podľa adlerovskej psychológie pomerne veľké dôsledky na naše charakterové vlastnosti, výber budúcej práce či partnera.
Daniela Čechová pôsobí na katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, je predsedníčkou Slovenskej adlerovskej spoločnosti a certifikovanou psychoterapeutkou. Hovorí, prečo mávajú najmenej psychologických problémov stredné deti a prečo mať viac detí môže znamenať pre výchovu veľkú výhodu.

 

Skutočne je vedecky preukázané, že poradie, v ktorom sa dieťa narodí, ovplyvňuje jeho ďalšiu budúcnosť a vývoj?

Poradie, v akom sa dieťa narodí, má na jeho ďalší vývoj naozaj istý vplyv. Napríklad na to, ako sa začlení v školskej triede, ale aj pri výbere partnera, či na uplatnenie v práci. Samozrejme, záleží aj na tom, v akom veku dostane dieťa súrodenca alebo či vôbec dostane súrodenca. Lebo ak súrodenec príde po desiatich rokoch, tak to má na staršie dieťa omnoho menší vplyv.

 

Aká je teda veková hranica, do ktorej má narodenie ďalšieho súrodenca reálny dosah na život daného dieťaťa?

Tou hranicou je piaty rok života. Po tomto roku vplyv súrodenca už slabne. Je to hranica, keď sa buduje celá naša osobnosť, charakter, emocionalita, spôsob, akým pristupujeme k svetu, ako sa adaptujeme. Základy tohto sa stavajú v prvých rokoch života, preto sú kľúčové.
Lenže skutočne ovplyvňuje poradie narodenia dieťaťa jeho život až tak citeľne?
To, čo každého z nás ovplyvňuje, je dedičnosť, vplyv prostredia, ale aj vlastná aktivita človeka, takže závisí od každého, čo si z tých vplyvov vôbec vyberie. Rodičia, ktorí majú dve deti si často myslia, že vychovávajú deti rovnako, a preto sa čudujú, prečo sú tie dve deti také odlišné. Veď vyrastali v rovnakom prostredí, majú geneticky veľa spoločného - ako je potom možné, že tie deti sú rozdielne ako čierna a biela?

 

Tak to skúsme od začiatku. Do rodiny sa narodí prvé dieťa. Ako ho ovplyvní samotný fakt, že je prvorodené?

Prvorodený má veľa spoločné s jedináčikom, a to z toho dôvodu, že obidvaja boli istý čas sami. Prvorodený je vystavený situáciám veľmi špeciálneho dieťaťa, pri ktorom sa rodičia len učia byť rodičmi.
Mama a otec majú určité predstavy o rodičovstve, ale ešte nevedia, čo je realita. Teda pri prvom dieťati uplatňujú rodičia najviac príkazov a zákazov, zavádzajú veľa pravidiel. Dôsledkom tohto prístupu je, že prvé deti bývajú naozaj zodpovedné. Uznávajú pravidlá a vedia dobre fungovať v rámci pravidiel.

Na prvorodeného sa koncentruje celá pozornosť rodičov a ono sa môže naučiť, že takto to má v živote byť, že všetci mi majú dávať špeciálnu pozornosť a význam.
A potom príde súrodenec a všetko sa zmení... Áno, prvorodený až vtedy pochopí hranice svojej výlučnosti.
Platí však, že prvorodené deti, ktoré majú mladších súrodencov, sa stávajú aj dobrými vodcami. Sú zodpovední a vedia viesť aj mladších súrodencov. Preto sa neskôr uplatňujú v povolaniach, ako sú učitelia, lekári. Napríklad je dokázané, že najviac amerických prezidentov bolo prvorodenými deťmi.
Prvé deti bývajú však aj konformné a veľmi konzervatívne. Majú rady systém, tradíciu, poriadok. Sú veľmi citlivé na stres a neschvaľovanie zo strany okolia.

Teda ťažšie znášajú kritiku?

Veľmi si zakladajú na svojej špeciálnej pozícii a, áno, zle znášajú kritiku. Prvorodené deti bývajú totiž často aj prvorodenými vnúčatami, čo ich špeciálne postavenie ešte potvrdzuje. To sa s nami vlečie už celou históriou, predsa prvorodení vždy dedili trón. Takže je tu istá tradičná charakteristika týchto detí. Keď rodičia pri prvom dieťati vyberajú školu, ešte si nie sú takí istí, väčšinou trvajú na zodpovednom výbere. Tieto deti preto skôr získavajú klasické vzdelanie.
Zatiaľ čo pri ďalších súrodencoch to rodičia až tak neriešia a mladší súrodenci sú už viac tvoriví, častejšie sa stávajú hercami či umelcami.Pri prvorodenom si rodičia ešte napĺňajú aj vlastné ambície a učia sa, čo funguje a čo nie. Pri každom ďalšom dieťati sú uvoľnenejší a súrodenci tak len profitujú z toho prvorodeného. Tie ďalšie deti už potom lepšie znášajú aj stres. Prvé deti sú takisto častejšie introverti a majú najlepšie známky v škole v porovnaní so súrodencami. Sú perfekcionistickí a chcú robiť veci čo najdokonalejšie.

 

Tieto charakteristiky naozaj sedia na väčšinu prvorodených? Je to skôr psychologická dojmológia alebo je to podložené výskumami?

Na tieto poradia a ich vplyv sa už urobilo veľké množstvo výskumov a štatistík, pretože sú to jednoducho uchopiteľné dáta. Nejde teda o dojmy, je to vedecky dobre podložené.
Samozrejme, tieto všeobecné charakteristiky nemusia sedieť na každú rodinu. Najmä ak napríklad do rodiny vstúpil nejaký špeciálny vplyv. Odchýlky od spomenutých vlastností sú však skôr výnimkou.
Podľa výskumov sú údajne prvé deti aj inteligentnejšie, platí to?
Áno, ale psychológia inteligencie je veda individuálnych rozdielov. Takže keď si urobíme nejaký priemer skupiny, aj tak nám to nič nepovie o jednotlivcovi.Ak povedzme zmeriame IQ v 4.B a potom v 4.C a tam nameriame 105 a v druhej triede 110, tak to ešte nič nehovorí o konkrétnom jednotlivcovi zo 4.B alebo 4.C. Ale ako o skupine to platí, prvé deti sú na tom v štatistikách lepšie.

Je to tým, že sme sa im ako rodičia viac venovali?

Určite mali najviac podnetov. Prvé deti majú napríklad ešte najviac fotiek, pozornosť je koncentrovaná len na ne. Keď majú rodičia napríklad päť detí, je prirodzené, že na toho posledného už majú najmenej času a energie.Ale všetko v živote má svoje výhody aj nevýhody. Tí prví bývajú často rigidnejší a trpia tým.
Známa psychologička Jiřina Prekopová napísala práve o ťažobe prvorodeného aj knihu z vlastnej skúsenosti. Čo sú teda úskalia pri výchove prvorodených?
Prvé deti sa často cítia byť neuznané, lebo všetky výhody, ktoré si ony museli tvrdo odpracovať, dostanú už ďalšie deti akoby zadarmo. Keď vediem terapie pre rodičov, vždy ich upozorňujem, aby to staršie dieťa dostávalo nejaké výhody oproti tým mladším.

Napríklad?

Môže ísť o malé výhody, napríklad že je mu umožnené ísť spať o pätnásť minút neskôr než mladšie dieťa. Treba si uvedomiť, že prvorodení majú často pocit krivdy.
Aj pri dospievaní, keď sa museli vrátiť domov skoro z diskotéky, pričom ich súrodenci už žili podľa voľnejších pravidiel. Tí starší tak vyšliapu mladším cestičku. Na to si treba dávať pozor, pretože takto začnú vnímať sami seba príliš vážne, aj svet potom vnímajú s pocitom krivdy.

Ako ešte môžeme ako rodičia predchádzať ťažobe prvorodeného?

Je dôležité pripraviť sa dobre na rodičovstvo. Aj študentom hovorím o tom, ako prenášame štýl rodičovstva z generácie na generáciu a nevyriešené veci sa potom objavujú aj v ďalšej generácii.
Keď sme vnímali svoju pôvodnú rodinu ako priveľmi autoritatívnu a kontrolujúcu a spätne to hodnotíme ako niečo veľmi nepríjemné, chceme robiť s našimi deťmi všetko akoby opačne. A potom sa stáva, že to preženieme druhým extrémom. Sme príliš liberálni a zabúdame dávať deťom hranice.
Ako rodičia však máme i tendenciu prekompenzovať aj pozitívne veci.

Čo to znamená?

Že keď sa nám v našej pôvodnej rodine niečo páčilo, tlačíme na to, aby sa to pri výchove vlastných detí robilo rovnako. Hoci tomu náš partner napríklad nerozumie, čo tiež nie je šťastné. Treba používať všetko s mierou. Nevyriešené veci sú ako naše slepé škvrny, a keď príliš tlačíme na pílu, dôsledkom je, že to nefunguje. Používajme preto vo výchove zdravý rozum a nekompenzujme si na deťoch nič z našej minulosti.
Práve preto je dôležité, aby sa rodičia pripravili na príchod dieťaťa. Nie je správne riadiť sa len všeobecnými frázami, ale pohybovať sa v realite, vzdelávať sa v praktickom rodičovstve.

Poďme teda k praktickej stránke. K prvému dieťaťu príde povedzme po dvoch rokoch súrodenec. Čo robiť, aby sme prvé dieťa nezanedbali?

Deti treba naučiť spolupracovať a fungovať v rodine. Prvé deti sú samy a majú len tých obrov dospelákov okolo seba. A hoci majú špeciálnu pozíciu, od začiatku ich treba viesť k spolupráci.
My ani netušíme, koľko domácich prác už dokáže spraviť dvoj- a trojročné dieťa. Dnes, keď majú rodičia menej detí, snažia sa, aby sa deti najmä hrali, aby mali pekné detstvo a nezapájajú ich do bežných činností rodiny.
Ja tvrdím, že čím skôr dieťa zapojíme do bežných prác, tým ľahšie prijme aj ďalšieho súrodenca a jeho osobné vlastnosti nebudú také vyhranené.
Človek je sociálna bytosť, rodina je tiež skupina a je to perfektná príležitosť, ako sa naučiť pôsobiť v spoločnosti. Je to laboratórium, kde máme možnosť skúšať i robiť chyby. A to, čo sa naučíme z rodiny aplikovať na spoločnosť, je veľmi rigidné. Mení sa to už len veľmi ťažko. Staršieho súrodenca preto treba pripraviť na príchod súrodenca. Je normálne, že príde žiarlivosť. Ale má sa to vyriešiť v detstve. Keď sa to vyrieši, súrodenci sa naučia spolupracovať. No keď sa to nevyrieši, potom sa do dospelosti porovnávajú alebo si závidia.

Teda po narodení druhého dieťaťa je potrebné viac pozornosti venovať staršiemu? Hoci sa nám aj prirodzene žiada pripútať sa k mladšiemu bábätku?

Alfred Adler hovoril o syndróme detronizácie, ktorý znamená, že dieťa zosadené z trónu príchodom mladšieho súrodenca sa s tým vyrovná po svojom.
Ale vždy odporúčam klientom, aby po príchode druhého dieťaťa neodstrčili to prvé na vedľajšiu koľaj. Aby ho trebárs neodložili do škôlky.

Ale keď je to dieťa staršie?

Keď má už viac ako tri roky, nech ho dajú do škôlky ešte pred príchodom súrodenca. Inak si to môže dieťa spojiť s tým, že je nahradené súrodencom. A takisto nezabúdajme na otca, ten vie veľa napomôcť a venovať viac pozornosti prvému dieťaťu.
A opäť treba dieťa zapojiť aj do starostlivosti o mladšieho. Povedať mu, poď mi pomôcť, hoci to vôbec nie je jednoduché. Lebo to, ako prijmem prehru, ako riešim konflikty, ako vnímam konkurenciu, to všetko sa premieta do ďalšieho života.

Poďme k druhému dieťaťu. Pre mnohé rodiny je dnes to druhé zároveň aj posledné dieťa. Aké sú teda druhé deti?

Tu musíme rozlišovať, či ide o druhého a zároveň posledného súrodenca v rodine alebo lebo ide o stredného súrodenca, po ktorom ešte prišiel ďalší súrodenec.
Druhorodený býva opakom prvorodeného. Je to preto, že druhé deti sú často veľmi dobrými pozorovateľmi. Pozorujú správanie sa rodičov i súrodenca, chcú sa do rodiny zapojiť, ale súčasne si chcú nájsť aj špeciálne miesto.Niekedy sa snažia toho prvého aj dobehnúť. Občas sa im to aj podarí, a ak nie, tak sa vzdávajú a nachádzajú si oblasť, kde sú tiež dôležití. Dôsledkom je, že medzi deťmi sú veľké osobnostné rozdiely. Druhorodený je typický rebel, ktorý sa nebojí ísť proti autorite, bojkotuje pravidlá. Druhorodení majú veľa kamarátov, sú spoločenskejší. Často si nájdu akoby náhradnú rodinu, veľa času trávia napríklad v rodine kamaráta.
Niekedy sa však môže stať, že druhorodený príde o svoju pozíciu. Rozlišujeme totiž biologické poradie narodenia a psychologické poradie.

Čo to znamená?

Psychologická pozícia je taká, ktorú si dieťa samo vytvorí alebo ktorej uverí.
Napríklad sa to prejavuje v prípade, keď je prvým dieťaťom chlapec a do piatich rokov sa narodí ako druhý súrodenec dievča. Dievčatá sa však vyvíjajú rýchlejšie a ešte k tomu druhé dieťa je veľmi stimulované niekoho dobiehať, preto sa aj rýchlo učí.
A tak sa môže pokojne stať, že to druhorodené dievča zosadí psychologicky z trónu prvorodeného chlapca a dokonca ho aj predbehne. V takýchto prípadoch sa stáva, že dievča preberá psychologické vlastnosti prvorodeného.
S jednou študentkou sme robili výskum s tézou, že prvorodené deti sú vodcovia. Skúmali sme to na prvom stupni základnej školy, no táto hypotéza sa nám nepotvrdila. Keď sme sa potom bližšie pozreli, kto boli v našej skupine prvorodené deti, zistili sme, že veľké percento prvorodených tvorili starší bratia mladších sestier v malom vekovom rozdiele.

Na čo si treba dávať pri druhorodených zvlášť pozor?

Druhorodení vedia dobre taktizovať. Sú si vedomí toho, že mladšie deti sú zlaté, vedia, kedy sa majú rozplakať a podobne. Potom príde rodič a automaticky sa obráti na staršieho s výčitkou, že veď ty si väčší a máš mať rozum.

 

V rodinách s tromi deťmi je však druhé dieťa stredné, teda takzvané sendvičové. Vraj ide o najideálnejšiu pozíciu v rodine, je to pravda?

Stredné dieťa je dosť ťažké charakterizovať, lebo ono je v niečom podobné tomu staršiemu a v niečom tomu mladšiemu. Je stláčané z dvoch strán a je na ňom, ako si svoju pozíciu vysvetlí. Môže mať pocit, že je prehliadané, málo dôležité a niekto mu šliape na päty. Alebo sa dobre vyrovná s otázkou spravodlivosti či nespravodlivosti, ktorú často rieši, takže potom môže byť veľmi samostatné.

 

Teda najmenej problémové dieťa?

Je naozaj pravda, že prostredné deti najmenej často chodia k psychológom. Je to asi tým, že časť týchto detí sa naučila, že sa môžu spoliehať len samy na seba. Nemajú špeciálnu pozíciu dediča ani im nikto neustúpi, lebo sú maličkí. Teda sa môžu vyznačovať veľkou nezávislosťou.
Ale ich mínus môže byť, že celý život si nesú so sebou pocit nespravodlivosti a nevedia nájsť svoje miesto pod slnkom.
Z početných výskumov tiež vyplýva, že si vyberajú zaujímavé povolania, ako napríklad advokát alebo hovorca odborov, alebo sa prejavia ako taktik, stratég. Pohybujú sa v šedej zóne, nechcú byť v popredí, ale v zákulisí, pretože dobre vedia, čo sú to kompromisy, čo je to dať niečo za niečo, vyjednávať.

Na čo si máme dať ako rodičia pozor pri výchove stredného dieťaťa?

Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca. Aj deti, ktoré sú úspešné, môžu byť plné strachu. Lebo čo ak ma raz niekto zosadí a nebudem mať samé jednotky? Je potrebné nájsť každému dieťaťu špeciálne miesto v rodine, oceniť od malička jeho prínos pre rodinu a dať si pozor, aby sme stredné dieťa neprehliadali. Môže sa stratiť tým, že sa prispôsobí, nezabúdajme ho preto vyzdvihovať.

A akí bývajú podľa adlerovskej psychológie benjamínkovia?

Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. A rodičia sa stávajú oveľa menej dôslednými vo výchove. Teda aj keď povedia pravidlá, už ich neskontrolujú. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Niekedy už trojročné deti nepočúvajú, trojročnému dievčatku niečo rodičia hovoria a ono je už také silné, že absolútne ignoruje rodiča.Dalo by sa povedať, že to je až taká pasívna agresivita a moc.

Posledné deti sú aj dobrými manipulátormi. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé. V škole nemávajú až také dobré známky. Bývajú rozmaznávané, no stáva sa tiež, že sú aj preťažované, pretože rodičia si povedia, že to je posledná šanca, aby v našej rodine niekto niečo dosiahol. Preto sa zamerajú na najmladšieho.

Zaujímavé je, že veľké množstvo benjamínkov skončí s nejakou závislosťou. Alkohol je v dospelosti veľmi častým spoločníkom najmladších detí.

Prečo?

Lebo sa naučili v živote uhýbať. Opakom závislosti totiž nie je triezvosť, ale vzťahy, teda začlenenie, sebahodnota, sebaúcta. Alkohol je len symptóm. Ak má dieťa nejaký nevyriešený problém, vyhne sa mu tak, že si vypije. Posledné deti sú menej vytrvalé.

Preto je dobré o tom hovoriť, aby sme podporili dieťa tam, kde ma slabé stránky vyplývajúce z poradia v rodine. Aby sme posledné deti viedli k väčšej zodpovednosti.

 

Čo teda robiť, aby nám najmladšie dieťa neuniklo do nejakej závislosti?

Je to dnes ťažké, lebo rodičia majú iks možností a prúdov, ako vychovávať svoje dieťa. Máme tu veľa výchovných bestsellerov, ale mnoho z nich nie je vedecky podložených. Sú to len názory autorov.
Odborná psychológia vie však naozaj veľmi pomôcť rodičom. Nebáť sa naštudovať si veci alebo ísť za psychológom, aby sme vedeli, ako správne zvládať situácie, napríklad obdobie vzdoru dieťaťa v troch rokoch. Toto obdobie mnohí vnímajú negatívne, hoci je veľmi potrebné.
Ja hovorím, že výchova je veda aj umenie. Niekedy aj prehliadať niektorú situáciu môže byť dobrá intervencia. A tiež sa treba naučiť s taktom riešiť problémy. A potom sa rodičia ani nedozvedia, že dieťa malo nejaké obdobie vzdoru, lebo sa to nevyhrotí, nestane sa to osobnostnou vlastnosťou. Keď nám však chýba pri výchove múdrosť, z dieťaťa môže byť raz tvrdohlavec alebo rebel.

Ako sú vlastne na tom jedináčikovia?

Tí sú v niečom podobní ako prvorodení, tiež bývajú usilovní a mávajú dobré výsledky v škole. Ale najvýraznejšiou črtou jedináčika je individualizmus.Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. Pri väčších rodinách sa to prerozdelí. Nedávno som čítala výskum o jedináčikoch, ktorý hovoril o výhode, že tieto deti majú veľa sebavedomia, lebo sa nemuseli deliť o pozornosť a lásku. Ale keďže život je prirodzene sociálny, tak tie ostatné veci sa musia samy naučiť, čo nie je ľahké. V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme. Buď sú vodcovia, lebo je to ich spôsob, ako si pritiahnuť ľudí k sebe, alebo sú, naopak, úplnými outsidermi.

Ako je to s dvojičkami v rodine?

Dvojičky presne vedia, kto je starší, aj keď iba o pár minút. Teda aj ony majú svoju hierarchiu. Ak je v rodine detí viac, tak dvojičky môžu svojou výnimočnosťou priťahovať pozornosť okolia a oslabovať tak ostatných súrodencov v ich postavení.
Mnohí rodičia pri problémoch s deťmi mávnu rukou, že ide o zbytočné psychologizovanie bežných vecí. Nepreháňame to dnes s rozoberaním správania sa detí?
Myslím si, že rodičia by sa mali poradiť so psychológom, kým sú deti malé. Rodičia sa sčasti identifikujú s deťmi, chcú urobiť všetko správne, ale keď nemajú informácie, tak môžu spôsobiť niečo, čo raz bude veľkým problémom. Buď dieťa príliš ochraňujú, alebo ho rozmaznajú, alebo, naopak, sú príliš tvrdí. Tie prvé roky sú preto dôležité. Keď sa rodičia prídu poradiť, tam sa dá ešte veľa zmeniť. Lebo ak rodičia zmenia svoje správanie, deti sa veľmi rýchlo prispôsobia.

Čo vnímate ako výzvy tejto doby s ohľadom na výchovu?

Dnes je veľmi rýchla doba, máme tu dvojkariérové manželstvá a rodičia pritom zabúdajú, čo je podstatné. Čelia pracovným výzvam a nevšimnú si problémy doma. A pritom to obdobie už nevrátite späť.Som toho názoru, že skoré detstvo je kľúčové. Načo máme deti, keď ich odkladáme často ešte pred dovŕšením prvého roka? Veď ako rodič strácam vplyv na svoje dieťa, prečo sa ho dobrovoľne zriekame? Vidím u klientov, čo to znamená, keď je narušená prvotná väzba, celý život sa vám to potom vracia späť.
Je to však aj o kvalite spoločne stráveného času. Niektorí otcovia aj to málo času, ktorý trávia so svojimi deťmi, si ťukajú do mobilu.

Odporúčam rodičom, ktorí majú viac detí, aby trávili s nimi občas chvíle aj jednotlivo. Teda že mama si zoberie čas na jedno dieťa špeciálne a s tým si vymyslí spoločný program. To si budú deti pamätať, sú to spomienky na celý život. Nemusí to byť často, ale nezabúdajme na to.
Poznám viacero rodín, ktoré mali aj viac detí ako tri, a hoci vo viacpočetných rodinách toho času na deti nezostáva až tak veľa, z mnohých takýchto rodín vyrástli zrelí a celiství ľudia. Nie je to tak, že väčší počet detí v rodine môže byť výrazným plusom pri výchove, hoci času na jednotlivé dieťa je menej?

Tam, kde je viac detí v rodine, tam je väčšia spolupráca a na deti sa prirodzene kladú oveľa vyššie požiadavky. Je bežné, že na to, aby takáto rodina zvládala fungovanie, ide šesťročný vybrať do škôlky trojročného. Čiže tieto deti majú podstatne väčšiu mieru zodpovednosti ako pri jedináčikovi, ktorého rodičia do dvanástich rokov nespustia z dohľadu.

Spolupráca je pri veľkej rodine až nutnosťou a z toho všetci profitujú. Deti z viacpočetných rodín bývajú aj ambicióznejšie v pozitívnom zmysle slova, teda s ohľadom na druhých, čo môže byť prínosom pre ich budúcu prácu. Spoločenské vzorce sa totiž nededia, ony sa môžu len odpozorovať.
Adler tvrdil, že pocit spolupatričnosti je základom. Kto ho dostane, má aj prirodzený talent vychovávať deti a vie dobre fungovať v spoločnosti.

Čo sú na druhej strane negatíva mnohopočetných rodín?

Samozrejme, veľká rodina má aj úskalia, rodičia môžu pre nedostatok času zanedbať pozornosť na dieťa, ktoré to aktuálne potrebuje. Alebo môže vzniknúť istý komplex z materiálnej nedostatočnosti. Ale to už je opäť na rodičoch, ako to pred deťmi pomenujú.
Adlerovské vzorce platia aj na viac ako trojdetné rodiny?
Sám Adler pochádzal zo šiestich detí, teda mal vlastnú skúsenosť. A svoje teórie rozvíjal v dobe, keď bolo bežné mať viac detí. Teda áno, jeho vzorce platia na viac detí.
Keď príde napríklad ďalšie dieťa s odstupom dlhšieho času, opäť získava vlastnosti prvorodeného. Ak máme osem detí po dvoch rokoch, tak to rátame tak, že je tu viac prostredných detí.
A vplyv tu má aj pohlavie detí – keď po viacerých dievčatách príde chlapec, opäť má iné postavenie.

Nedávno však vyšiel výskum a ten adlerovskú teóriu poprel. Na základe výskumov tvrdil, že poradie narodenia takmer vôbec nepredurčuje náš charakter v budúcnosti. Ako to teda je?

Jeden výskum nemôže poprieť tisícky ďalších, ktoré na základe štatistiky dokazujú, že Adler mal pravdu. Adler si totiž najprv všimol, že prvorodené deti sa dostávajú do podobných spoločenských situácií. Tieto typické situácie spôsobia, že ony si urobia určité typické závery. A to je dôsledok rozdielov medzi súrodencami.
Štatisticky to platí, a keď to tak v danom prípade nie je, tak z dôvodu, že tam zasahuje nejaký vplyv, ktorý mení bežné vzorce. Tieto výsledky sa potvrdzujú na výskumoch už viac ako sto rokov.
Nie je to tak trochu depresívne, že budúcnosť človeka je natoľko ovplyvnená už len poradím, v akom sa narodí?
Po prvé, máme to v rukách ako rodičia a vieme veľa ovplyvniť. Keď sa chyby stanú, tak na terapiách dokážeme osobnosť človeka a jeho nastavenie meniť aj vo vyššom veku. Je to však už ťažká práca.
Alebo ho zmenia aj nejaké výrazné udalosti v živote, ktoré môžu byť až traumatické a menia celého človeka. Napríklad kto prejde ťažkou chorobou, celkom zmení životné priority.

Celkovo sa však dá povedať, že deti rovnakého poradia majú podobné vlastnosti z dôvodu, že sa dostávajú do podobných, typických situácií. 

Autor článku: Zuzana Hanusová

Foto: Andrej Lojan

 

Teda najmenej problémové dieťa?

Je naozaj pravda, že prostredné deti najmenej často chodia k psychológom. Je to asi tým, že časť týchto detí sa naučila, že sa môžu spoliehať len samy na seba.

Nemajú špeciálnu pozíciu dediča ani im nikto neustúpi, lebo sú maličkí. Teda sa môžu vyznačovať veľkou nezávislosťou.

Ale ich mínus môže byť, že celý život si nesú so sebou pocit nespravodlivosti a nevedia nájsť svoje miesto pod slnkom.

Z početných výskumov tiež vyplýva, že si vyberajú zaujímavé povolania, ako napríklad advokát alebo hovorca odborov, alebo sa prejavia ako taktik, stratég. Pohybujú sa v šedej zóne, nechcú byť v popredí, ale v zákulisí, pretože dobre vedia, čo sú to kompromisy, čo je to dať niečo za niečo, vyjednávať.

Na čo si máme dať ako rodičia pozor pri výchove stredného dieťaťa?

Dôležitá je otázka spravodlivosti, aby sme deti neporovnávali. Porovnávanie je vo výchove škodlivé, lebo vedie k súpereniu a silná rivalita môže byť demotivujúca. Aj deti, ktoré sú úspešné, môžu byť plné strachu. Lebo čo ak ma raz niekto zosadí a nebudem mať samé jednotky?

Z početných výskumov o druhorodených tiež vyplýva, že si vyberajú zaujímavé povolania, ako napríklad advokát alebo hovorca odborov, alebo sa prejavia ako taktik, stratég. 

Je potrebné nájsť každému dieťaťu špeciálne miesto v rodine, oceniť od malička jeho prínos pre rodinu a dať si pozor, aby sme stredné dieťa neprehliadali. Môže sa stratiť tým, že sa prispôsobí, nezabúdajme ho preto vyzdvihovať.

A akí bývajú podľa adlerovskej psychológie benjamínkovia?

Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. A rodičia sa stávajú oveľa menej dôslednými vo výchove.

Teda aj keď povedia pravidlá, už ich neskontrolujú. Posledné deti sa tak veľmi rýchlo naučia, ako kľučkovať, ako sa vyhnúť povinnostiam. Niekedy už trojročné deti nepočúvajú, trojročnému dievčatku niečo rodičia hovoria a ono je už také silné, že absolútne ignoruje rodiča.

Dalo by sa povedať, že to je až taká pasívna agresivita a moc.

Najmladšie dieťa je vždy zlaté, malé, vyvoláva prirodzene ochranárstvo. Lenže tieto deti sa môžu poľahky stať lenivými, pretože pri každom ďalšom dieťati je menej a menej pravidiel. Zdieľať

Posledné deti sú aj dobrými manipulátormi. Zároveň sú však šarmantné a tvorivé. V škole nemávajú až také dobré známky. Bývajú rozmaznávané, no stáva sa tiež, že sú aj preťažované, pretože rodičia si povedia, že to je posledná šanca, aby v našej rodine niekto niečo dosiahol. Preto sa zamerajú na najmladšieho.

Zaujímavé je, že veľké množstvo benjamínkov skončí s nejakou závislosťou. Alkohol je v dospelosti veľmi častým spoločníkom najmladších detí.

Prečo?

Lebo sa naučili v živote uhýbať. Opakom závislosti totiž nie je triezvosť, ale vzťahy, teda začlenenie, sebahodnota, sebaúcta. Alkohol je len symptóm. Ak má dieťa nejaký nevyriešený problém, vyhne sa mu tak, že si vypije. Posledné deti sú menej vytrvalé.

Preto je dobré o tom hovoriť, aby sme podporili dieťa tam, kde ma slabé stránky vyplývajúce z poradia v rodine. Aby sme posledné deti viedli k väčšej zodpovednosti.

Čo teda robiť, aby nám najmladšie dieťa neuniklo do nejakej závislosti?

Je to dnes ťažké, lebo rodičia majú iks možností a prúdov, ako vychovávať svoje dieťa. Máme tu veľa výchovných bestsellerov, ale mnoho z nich nie je vedecky podložených. Sú to len názory autorov.

Odborná psychológia vie však naozaj veľmi pomôcť rodičom. Nebáť sa naštudovať si veci alebo ísť za psychológom, aby sme vedeli, ako správne zvládať situácie, napríklad obdobie vzdoru dieťaťa v troch rokoch. Toto obdobie mnohí vnímajú negatívne, hoci je veľmi potrebné.

Ja hovorím, že výchova je veda aj umenie. Niekedy aj prehliadať niektorú situáciu môže byť dobrá intervencia. A tiež sa treba naučiť s taktom riešiť problémy. A potom sa rodičia ani nedozvedia, že dieťa malo nejaké obdobie vzdoru, lebo sa to nevyhrotí, nestane sa to osobnostnou vlastnosťou. Keď nám však chýba pri výchove múdrosť, z dieťaťa môže byť raz tvrdohlavec alebo rebel.

Ako sú vlastne na tom jedináčikovia?

Tí sú v niečom podobní ako prvorodení, tiež bývajú usilovní a mávajú dobré výsledky v škole. Ale najvýraznejšiou črtou jedináčika je individualizmus.

Tým, že nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. Pri väčších rodinách sa to prerozdelí.

Nedávno som čítala výskum o jedináčikoch, ktorý hovoril o výhode, že tieto deti majú veľa sebavedomia, lebo sa nemuseli deliť o pozornosť a lásku. Ale keďže život je prirodzene sociálny, tak tie ostatné veci sa musia samy naučiť, čo nie je ľahké.

Tým, že jedináčik nemá súrodencov, sa musí umelo naučiť deliť sa. Jedináčikovia môžu byť rozmaznávaní, ale stretávam sa častejšie s tým, že sú preťažovaní, očakávania smerom k nim sú totiž veľké. 

V práci mávajú výhodu, že vedia urobiť veci rýchlo a výborne. Jedináčik je totiž zvyknutý spoliehať sa sám na seba. Na druhej strane vedia byť veľmi osamelí a nevedia pracovať v tíme. Buď sú vodcovia, lebo je to ich spôsob, ako si pritiahnuť ľudí k sebe, alebo sú, naopak, úplnými outsidermi.

Ako je to s dvojičkami v rodine?

Dvojičky presne vedia, kto je starší, aj keď iba o pár minút. Teda aj ony majú svoju hierarchiu. Ak je v rodine detí viac, tak dvojičky môžu svojou výnimočnosťou priťahovať pozornosť okolia a oslabovať tak ostatných súrodencov v ich postavení.

Mnohí rodičia pri problémoch s deťmi mávnu rukou, že ide o zbytočné psychologizovanie bežných vecí. Nepreháňame to dnes s rozoberaním správania sa detí?

Myslím si, že rodičia by sa mali poradiť so psychológom, kým sú deti malé. Rodičia sa sčasti identifikujú s deťmi, chcú urobiť všetko správne, ale keď nemajú informácie, tak môžu spôsobiť niečo, čo raz bude veľkým problémom.

Buď dieťa príliš ochraňujú, alebo ho rozmaznajú, alebo, naopak, sú príliš tvrdí.

Tie prvé roky sú preto dôležité. Keď sa rodičia prídu poradiť, tam sa dá ešte veľa zmeniť. Lebo ak rodičia zmenia svoje správanie, deti sa veľmi rýchlo prispôsobia.

Čo vnímate ako výzvy tejto doby s ohľadom na výchovu?

Dnes je veľmi rýchla doba, máme tu dvojkariérové manželstvá a rodičia pritom zabúdajú, čo je podstatné. Čelia pracovným výzvam a nevšimnú si problémy doma. A pritom to obdobie už nevrátite späť.

Som toho názoru, že skoré detstvo je kľúčové. Načo máme deti, keď ich odkladáme často ešte pred dovŕšením prvého roka? Veď ako rodič strácam vplyv na svoje dieťa, prečo sa ho dobrovoľne zriekame?

Vidím u klientov, čo to znamená, keď je narušená prvotná väzba, celý život sa vám to potom vracia späť.

Je to však aj o kvalite spoločne stráveného času. Niektorí otcovia aj to málo času, ktorý trávia so svojimi deťmi, si ťukajú do mobilu.

Odporúčam rodičom, ktorí majú viac detí, aby trávili s nimi občas chvíle aj jednotlivo. Teda že mama si zoberie čas na jedno dieťa špeciálne a s tým si vymyslí spoločný program. To si budú deti pamätať, sú to spomienky na celý život. Nemusí to byť často, ale nezabúdajme na to.

Poznám viacero rodín, ktoré mali aj viac detí ako tri, a hoci vo viacpočetných rodinách toho času na deti nezostáva až tak veľa, z mnohých takýchto rodín vyrástli zrelí a celiství ľudia. Nie je to tak, že väčší počet detí v rodine môže byť výrazným plusom pri výchove, hoci času na jednotlivé dieťa je menej?

Tam, kde je viac detí v rodine, tam je väčšia spolupráca a na deti sa prirodzene kladú oveľa vyššie požiadavky. Je bežné, že na to, aby takáto rodina zvládala fungovanie, ide šesťročný vybrať do škôlky trojročného.

Čiže tieto deti majú podstatne väčšiu mieru zodpovednosti ako pri jedináčikovi, ktorého rodičia do dvanástich rokov nespustia z dohľadu.

Deti z viacpočetných rodín majú podstatne väčšiu mieru zodpovednosti ako pri jedináčikovi, ktorého rodičia do dvanástich rokov nespustia z dohľadu.

Spolupráca je pri veľkej rodine až nutnosťou a z toho všetci profitujú. Deti z viacpočetných rodín bývajú aj ambicióznejšie v pozitívnom zmysle slova, teda s ohľadom na druhých, čo môže byť prínosom pre ich budúcu prácu.

Spoločenské vzorce sa totiž nededia, ony sa môžu len odpozorovať.

Adler tvrdil, že pocit spolupatričnosti je základom. Kto ho dostane, má aj prirodzený talent vychovávať deti a vie dobre fungovať v spoločnosti.

Čo sú na druhej strane negatíva mnohopočetných rodín?

Samozrejme, veľká rodina má aj úskalia, rodičia môžu pre nedostatok času zanedbať pozornosť na dieťa, ktoré to aktuálne potrebuje. Alebo môže vzniknúť istý komplex z materiálnej nedostatočnosti. Ale to už je opäť na rodičoch, ako to pred deťmi pomenujú.

Adlerovské vzorce platia aj na viac ako trojdetné rodiny?

Sám Adler pochádzal zo šiestich detí, teda mal vlastnú skúsenosť. A svoje teórie rozvíjal v dobe, keď bolo bežné mať viac detí. Teda áno, jeho vzorce platia na viac detí.

Keď príde napríklad ďalšie dieťa s odstupom dlhšieho času, opäť získava vlastnosti prvorodeného. Ak máme osem detí po dvoch rokoch, tak to rátame tak, že je tu viac prostredných detí.

A vplyv tu má aj pohlavie detí – keď po viacerých dievčatách príde chlapec, opäť má iné postavenie.

Nedávno však vyšiel výskum, o ktorom sme písali v Postoji, a ten adlerovskú teóriu poprel. Na základe výskumov tvrdil, že poradie narodenia takmer vôbec nepredurčuje náš charakter v budúcnosti. Ako to teda je?

Jeden výskum nemôže poprieť tisícky ďalších, ktoré na základe štatistiky dokazujú, že Adler mal pravdu.

Adler si totiž najprv všimol, že prvorodené deti sa dostávajú do podobných spoločenských situácií. Tieto typické situácie spôsobia, že ony si urobia určité typické závery. A to je dôsledok rozdielov medzi súrodencami.

Štatisticky to platí, a keď to tak v danom prípade nie je, tak z dôvodu, že tam zasahuje nejaký vplyv, ktorý mení bežné vzorce. Tieto výsledky sa potvrdzujú na výskumoch už viac ako sto rokov.

Nie je to tak trochu depresívne, že budúcnosť človeka je natoľko ovplyvnená už len poradím, v akom sa narodí?

Po prvé, máme to v rukách ako rodičia a vieme veľa ovplyvniť. Keď sa chyby stanú, tak na terapiách dokážeme osobnosť človeka a jeho nastavenie meniť aj vo vyššom veku. Je to však už ťažká práca.

Alebo ho zmenia aj nejaké výrazné udalosti v živote, ktoré môžu byť až traumatické a menia celého človeka. Napríklad kto prejde ťažkou chorobou, celkom zmení životné priority.

Celkovo sa však dá povedať, že deti rovnakého poradia majú podobné vlastnosti z dôvodu, že sa dostávajú do podobných, typických situácií. 

Foto: Andrej Lojan